Tak ako zlý sen sa rozplynie
a zmení v slnečné jarné ráno,
tak ako bolesť hlavy pominie,
keď na tvári pocítim vánok…
Tak ako strach z výšok a tmy
vo výške a tme prekonávam,
tak čelím obave zo samoty,
hoc nemôžem vrátiť sa k nám.
Netuším, koľko času uplynie,
kým nenájdem ťa viac v duši,
kým zmeníš sa na rozprávanie
čo o ňom pomlčať sa sluší.
Na príbeh preplnený životom,
kde ničoho nebolo málo,
na rozprávku s odvážnym koncom,
ktorý netuší, či je tu nastálo.
Slzy viac nezrkadlia moje oči,
na tvári vystriedal ich smiech,
s hviezdami presnívam dlhé noci
a s láskou… píšem Ti príbeh…