Keď myslíš, že srdce už nebolí
a opustiť chceš všetky kostoly,
kde modlila si sa len k nemu,
nech naspäť ti vráti tú neho.
Zatvoríš ťažkú kostolnú bránu,
keď schyľuje sa opať k ránu.
Svoj úsmev rožiariš na tvári,
hoc je už zabudnutý, prastarý,
úlomky seba pozbieraš zo zeme,
kam sa to všetci tak hrnieme?
Otázkou hľadáš odpoveď,
čokoľvek chceš teraz hneď.
Tam zastavíš uprosted všetkého,
sveta prelneného tak bezbreho
ľudmi s cieľom hoci aj falošným,
len ty nevieš odrazu kam či s kým.
A necíš nič. Pravdou je obava nemalá,
srdce si pri ňom v kostole nechala.
Celá debata | RSS tejto debaty