Na tvári cítim ráno. Otváram oči, kráčam k oknu, odhŕňam záves. Pozerám sa na začiatok dňa, na tak vytúžené teplé počasie po príliš chladnej zime. Už tuším aký budem mať deň v nových jarných šatách.
Náhľad cez okno.
V tom istom čase zahliadnem aj skupinku mladých rómskych spoluobčanov ako nahliadajú do blízkych smetných bední. Letmým pohľadom hľadajú to správnu, v ktorej sa najmenší z nich vzápätí stráca a s istotou nachádza nami vyhodené odpadky, pre nich poklady všedného dňa.
Náhľad do smetných bední.
Vchádzam do obľúbenej reštaurácie, v nových jarných šatách, neďaleká zvonkohra súzvukom oznamuje obedňajšie stretnutie ručičiek na hodinách. Nahliadam do obedového menu, pod nátlakom chuťových pohárikov volím. Menu 2 – vynikajúci obed.
Náhľad do menu.
Pod ťarchou dvoch plných tašiek prichádzam domov. Víta ma radostný štekot strážcov môjho (aj ich) domova. Prvá fenka, Mia, okamžite ponorí svoj čierny ňufák postupne do oboch tašiek, ktorých som sa rýchlo zbavila zhodením na zem. Po letmom náhľade a zistení, že niečo tu vonia, už s nádejou prešľapuje pred miskou v kuchyni. Druhá, netradične pomenovaná po krásnom, rýchlom aute z filmu 60 sekúnd, lenivo vzhliadne dole z postele. Po rýchlom rozhodnutí, že vankúš bude pohodlnejší, ako hrabanie sa v taškách, uloži svoje ušká do spiacej polohy.
Náhľad do tašiek.
Za závesom je už tma, nové jarné šaty visia opäť v skrini, čiernobiele psíčatá snívajú už piaty sen. Opät si tu. V mojich spomienkach na TEN večer. Dávaš mi posledný bozk, objatie a pred tou najposlednejšou chvíľou netúžim po ničom inom, len ti nahliadnúť do duše. Npotrebujem to kvôli žiadnemu rozhodnutiu, žiadnemu činu, na to už je príliš neskoro. Chcem len pochopiť, zmieriť sa, dokázať ísť ďalej. Pozerám sa ti do očí, vraj sú oknom do duše. Vidím však len tvoju zvláštnu zelenú farbu a náznak sĺz. Buchnutie dverí. Nevidím, no cítim to. Pochopila som, zmierila sa, teraz už viem, že musím ísť ďalej. Bez teba.
Náhľad do duše. Jedine srdcom…
Celá debata | RSS tejto debaty